Rozhovor s Martou Stančíkovou

Ste producentkou nového slovenského filmu Tanec medzi črepinami. Čo Vás na projekte priťahovalo, prečo ste sa rozhodli produkovať ho?

Na svet prišla prostredníctvom Mareka Ťapáka výrazne odlišná téma od ostatných produkcií, projekt predurčený pre kvalitné umelecké spracovanie, obsahovo postavený na zmyslových vnemoch sprostredkovaných obrazom, hudbou, tancom, poéziou… Jednoducho výzva.

Film zaujme strhujúcimi zábermi nádhernej slovenskej prírody. Kto objavil pre film všetky tieto úžasné zákutia?

Mala som tú česť zoznámiť sa s pánom Viliamom Gruskom, architektom filmu, okrem iného aj našim  významným etnológom, ktorý sa dlhé roky venuje výskumu, štúdiu a záchrane tradičnej ľudovej kultúry, zvykov a zanikajúcich tradičných ľudových remesiel.

Ukázal nám nádherné miesta a  zákutia tejto krajiny, v ktorej žijeme a na ktoré môžeme byť právom hrdý. Som šťastná, že sa nám mnohé z nich podarilo “dostať” aj do filmu. Ak sa pozriete na http://www.facebook.com/Tanecmedzicrepinami, nájdete niekoľko komentárov práve k tejto téme lokácií, takže sme s radosťou splnili aj toto posolstvo. Len pre obraznosť, natáčali sme v Tatrách, na Orave, v Martine, v Banskej Štiavnici, v Malackách, pri Veľkom Léli, ale aj v Bratislave.

Štyri roky ste strávili prácou na filme, ktorý má prívlastok „tanečný“. V čom bolo špecifické jeho nakrúcanie?

Zamyslite sa, kto kedy tancoval na vrchole Roháčovského hrebeňa, v ľadovej vode Šútovského vodopádu, ráno o šiestej na Kráľovej Holi, v  -19 stupňových mrazoch s helikoptérou nad hlavami 30 členného tanečného súboru vo vojenských lesoch, so skákajúcimi chodúľami na nohách po hrboľatej Štiavnickej lúke, v riadnych horúčavách ďaleko od civilizácie v Zlatnej na Ostrove? Dnes sa mi to zdá takmer neuveriteľné, ale podarilo sa to aj preto, lebo sa zišla partia skvelých, veselých, pracovitých, talentovaných a úžasných tanečníkov, hercov, autorov a členov filmového štábu.

Ako ste celý tím zvládali, ťažký terén, drsné podnebie, náročné stavby?

Obklopila som sa ľuďmi, s ktorými sa poznám a poznám aj ich vzťah k tejto práci. Zvládali sme to spoločne, pretože sme sa zázračne ocitli na „jednej vlnovej dĺžke“ a potom to už ide takmer samo. Keďže sme točili s prestávkami, tak nás príliš horúce alebo príliš ľadové počasie nestihlo zničiť a popritom sme mali šťastie, že nám počasie prialo a nemuseli sme robiť priveľké kompromisy, alebo zrušiť výrobu. Za to dodatočne ďakujem „tým hore“. To jediné sa „vybaviť“ nedá. Točili sme na tak pôvabných miestach, že sme ani nestačili plakať nad tým, aké je to náročné.  Filmové stavby nám zrealizovali šikovní slovenskí remeselníci, predsa len ich je ešte dosť.

O aké skúsenosti ste bohatšia vo finálnej fáze Tanca medzi črepinami? Išli by ste opäť do takéhoto projektu? 

O všetky, ktoré sú pri tejto práci nevyhnutnou realitou. Pomenovala som si to v sebe „škola života“. Naučila som sa, že nielen to dobré, čo človeka v živote postretne, mu skvalitňuje život, ale aj to „horšie“ mu pomáha rásť a dozrievať, ak je dostatočne vnímavý a empatický. Za „horšie“ pokladám rôzne procesy, ktoré súvisia so zabezpečovaním finančných prostriedkov, ale o tom práve táto práca je a bez peňazí to zatiaľ nejde. Pracujem ďalej a pripravujem sa do realizácie ďalšieho žánra.

SlovakEnglishGermanFrenchChinese (Simplified)Spanish